Čo je separačná úzkosť a ako ju prekonať?

Lúčenie s deťmi pripomínajúce skôr slzavé údolie je v ranom detskom veku pomerne bežné. Sú deti, ktoré však po zatvorení dverí okamžite na rodičov aj napriek plaču zabudnú a hneď sa pustia do hry s opatrovníkom. Ale čo tie deti, ktoré okrem plaču prežívajú aj úzkosť z odlúčenia a sú rozrušené, keď sa ich rodičia pokúšajú nechať s niekým iným? Vtedy už hovoríme o separačnej úzkosti.

Separačná úzkosť nie je vôbec nový jav, hoci mnohí rodičia z tohto termínu môžu mať práve takýto pocit. Je úplne normálnou súčasťou detského vývoja, no môže byť znepokojujúca. Najdôležitejšie je pochopiť, čím si vaše dieťa prechádza a pokúsiť sa riešiť túto situáciu už v zárodkoch, aby neprerástla do vážnejšieho problému.

Čo je separačná úzkosť?

Bábätká sa vo všeobecnosti veľmi dobre prispôsobujú iným opatrovateľom a sú to najmä rodičia, ktorí pociťujú z odlúčenia úzkosť ako prví. Ak sú naplnené všetky potreby detí, drobci do 6 mesiacov prežívajú odlúčenie od rodičov bez väčších problémov. Medzi štvrtým až siedmym mesiacom po narodení sa u detí vyvíja pocit tzv. stálosti objektu.

Uvedomujú si, že veci a ľudia existujú, aj keď sú mimo ich dohľadu. Bábätká zisťujú, že keď nevidia mamu, otca či súrodenca, neznamená to, že odišli. Avšak ešte stále nerozumejú tomu, ako funguje čas a nevedia, že mamina sa o chvíľu vráti. Deti v tomto veku nedokážu pochopiť, že rodič odišiel do vedľajšej miestnosti alebo iba za roh a čoskoro bude späť. Už takáto krátka neprítomnosť môže v bábätku vyvolať úzkosť a spustí plač, ktorý sa utíši iba vtedy, keď bude mama opäť nadohľad.

Nezávislejšie sú deti vo veku 8 mesiacov až jedného roka, no zároveň môžu byť v tomto období aj neistejšie, pokiaľ ide o odlúčenie od rodiča. Práve v tomto veku sa najčastejšie u detí rozvíja separačná úzkosť, ktorá sa prejavuje viditeľným rozrušením pri odchode rodiča. Deti reagujú intenzívnym plačom, výrazne ignorujú prítomnosť ostatných a majú tendenciu prilepiť sa na rodiča.

Prvé prejavy separačnej úzkosti sa môžu objaviť aj neskôr, okolo 18. mesiaca až 2 a pol roka, niektoré deti tento stav nezažijú nikdy. Väčšinou sa separačná úzkosť prejaví po výraznejšej stresovej udalosti, akou je prvý deň v jasliach, príchod nového súrodenca, sťahovanie sa do nového bytu/domu alebo napätie v domácnosti.

Zdroj foto: Freepik

Trvanie je rôzne

Trvanie separačnej úzkosti sa nedá presne vymedziť a závisí od viacerých faktorov, najmä od povahy a temperamentu dieťaťa a reakcie rodičov. V krajných prípadoch môže trvať od raného detstva až po prvé ročníky základnej školy. V takomto prípade už môže byť separačná úzkosť príznakom hlbšej úzkostnej poruchy, ktorú treba konzultovať s detským psychológom. Separačná úzkosť, ktorá pretrváva v ranom školskom období môže ovplyvňovať bežné aktivity dieťaťa a ak sa objaví z ničoho nič u starších detí, môže byť dôsledkom šikanovania alebo zneužívania.

Separačná úzkosť sa líši od bežných pocitov, ktoré deti zažívajú v momentoch, keď nechcú, aby rodičia odišli. Takéto bežné pocity sa zvyčajne dajú prekonať rozptýlením dieťaťa a inými podnetmi, ktoré si získajú pozornosť detí. Pozor si však treba dávať na vaše vlastné reakcie, ktoré deti veľmi rýchlo odpozorujú a môžu ich začať zneužívať. Ak sa v dôsledku plaču dieťaťa rozhodnete ostať doma, a to opakovane, dieťa začne používať túto taktiku, aby sa vyhlo odlúčeniu.

Nápor na emócie detí aj rodičov

Separačná úzkosť dáva zabrať nielen deťom, ale aj rodičom, ktorí môžu prežívať rôzne emócie. Na jednej strane sa môže objaviť príjemný pocit z toho, že vaše dieťa je k vám konečne pripútané rovnako ako vy k nemu. Oveľa pravdepodobnejšou reakciou je však pocit viny za to, že túžite po čase pre seba alebo dávate prednosť práci pred starostlivosťou o dieťa. Často sa u rodičov objavuje aj pocit ohromenia z toho, ako veľmi vás potomok potrebuje a akú dávku pozornosti si vyžaduje.

Čas odlúčenia je pre rodičov veľmi náročný, pretože doteraz bolo ich dieťa plne závislé od ich prítomnosti a starostlivosti. Keď sa už raz rozhodnete odísť na pár hodín z domu (či už kvôli práci alebo relaxu), nemeňte svoje rozhodnutie, ak to nie je naozaj nutné. Snažte sa tiež každú chvíľu nekontaktovať starých rodičov, opatrovateľku, poprípade vychovávateľky v jasliach.

Tak ako dieťatko, aj vy si musíte zvyknúť na neprítomnosť vášho potomka. Je veľmi lákavé vziať do ruky telefón a zavolať človeku, ktorého ste poverili starostlivosťou o dieťa, ale radšej to nerobte. Deti si zvyknú, že vás môžu kedykoľvek kontaktovať a v budúcnosti sa vám to môže vypomstiť.

Neochota dieťaťa opustiť rodiča je však dobrým znamením toho, že medzi rodičom a dieťaťom vzniká zdravé puto. Je veľmi dôležité, aby deti pochopili, že aj keď odídete, vždy sa nakoniec vrátite. Dieťa bude v dostatočnej pohode, aj keď budete preč a dostanú tiež šancu rozvíjať svoje schopnosti zvládania odlúčenia a popracujú aj na svojej nezávislosti.

Uľahčite odlúčenie sebe aj deťom

Rozlúčiť sa na niekoľko hodín s dieťatkom nie je jednoduché ani po prvý, ale ani po tretí raz. Tieto tipy môžu pomôcť prekonať toto ťažké obdobie ako deťom, tak aj rodičom:

• Načasujte to. Plánovanie odchodu od dieťaťa je mimoriadne dôležité. Nenechávajte dieťa v jasliach alebo s opatrovateľkou v kritickom veku 8. až 12. mesiacov. Ak máte možnosť, radšej poproste o stráženie blízkych príbuzných alebo najlepšiu kamarátku. Neodchádzajte od dieťatka ani vtedy, keď je hladné, unavené alebo nepokojné. Ak je to možné, odchod z domu si naplánujte po spánku a jedle. Nepokúšajte sa odísť v tajnosti a nepozorovane, toto môže separačnú úzkosť iba zhoršiť. Dieťa sa po takomto “vykradnutí” môže cítiť podvedene, zmätene a rozrušene a môže to veľmi vážne naštrbiť puto medzi vami.
• Precvičujte si odlúčenie. Začnite už vopred pripravovať dieťa na odlúčenie, a to predstavovaním nových ľudí a spoznávaním nových miesto. Plánujete nechať bábätko s príbuzným alebo opatrovateľkou? Navštívte ich alebo ich pozvite k sebe domov, aby s nimi mohlo dieťatko už skôr stráviť nejaký čas. Ak ste dieťa zapísali do jaslí alebo škôlky, naplánujte si v tomto zariadení pár spoločných návštev. Jednoducho nacvičujte odlúčenie a robte všetko pre to, aby si dieťatko postupne zvykalo na čas strávený bez vás. Dovoľte mu vziať si z domu obľúbenú hračku, vankúšik či deku. Tieto predmety deťom poskytnú útechu a budú sa vďaka nim cítiť bezpečne aj na nepoznanom mieste.
• Buďte pokojní a dôslední. Vytvorte si s deťmi rituál, počas ktorého sa príjemne a láskyplne rozlúčite. Zostaňte pokojní a prejavte svojmu dieťatku lásku a dôveru. Ubezpečte ho, že sa vrátite a kedy sa vrátite, a to prostredníctvom pomôcok, ktorým bude dieťa rozumieť (napríklad po obede, po večerníčku a podobne). Dodržte svoj sľub a naozaj sa vráťte v stanovený čas. Vďaka tomu si u detí vybudujete dôveru.

Je to len dočasné

Separačná úzkosť detí je spúšťačom negatívnych emócií a pocitov rodičov. Pamätajte na to, že táto fáza prejde. Je prirodzené, že dieťa prežíva pri rozlúčke s rodičom stres, a to hlavne v prípade, že doteraz všetok čas strávilo práve s rodičmi. Verte svojim inštinktom a riaďte sa tým, čo cítite. Máte pocit, že teraz je ten správny čas nechať dieťatko na chvíľu s niekým iným, hoci ono vykazuje znaky separačnej úzkosti? Nepoddajte sa, vysvetlite dieťatku, že sa vrátite, kedy sa vrátite a v pokoji odíďte.

Všímajte si však aj príznaky, ktoré by nasvedčovali tomu, že dieťa aj napriek vašej maximálnej snahe neprežíva odlúčenie podľa očakávaní. Môžu sa objaviť problémy so spánkom, napätie, strata chuti do jedla, pomočovanie alebo návaly hnevu. Separačnú úzkosť prežívajú horšie deti, ktoré sú plaché, tiché, menej spoločenské alebo vyrastajú v stresujúcom prostredí.

Separačná úzkosť môže prerásť až do separačnej úzkostnej poruchy, a to najmä vtedy, keď aj v predškolskom a mladšom školskom veku pretrváva intenzívna úzkosť z odlúčenia. Táto porucha postihuje približne 4% detí predškolského a mladšieho školského veku. Deti trpiace touto poruchou sa obávajú toho, že sa stratia rodičom alebo opatrovateľom a sú presvedčené, že po odlúčení sa stane niečo zlé.

So separačnou úzkostnou poruchou sú spojené záchvaty paniky, nevoľnosť, vracanie, dýchavičnosť, nočné mory, strach zo spánku v samostatnej izbe a dokonca nadmerné obavy z únosu. Ak máte podozrenie, že príznaky separačnej úzkosti vášho dieťatka sa vymykajú norme, neváhajte a navštívte lekára.