6 min Nechápem, prečo sa niektoré deti nerady učia, pomyslela si Mila, ktorá už polhodinu sedela vo svojej novej školskej lavici a svedomito si robila domácu úlohu. Táto lavica bola ružová a mala širokú vyklápaciu tabuľu, na ktorú sa dalo písať aj kriedou. Už dávno po nej túžila. Keď ju doviezli do hračkárstva a poprosili ju, aby ju otestovala, bola šťastím celá bez seba.
„Milááááá,“ ozval sa zrazu v najzadnejšom zadnom kúte hračkárstva Oliho hlas.
„Ách, už zasa ten môj brat,“ vzdychla si Mila. Chcela úlohu dokončiť čo najskôr, aby sa mohla s kamarátmi z lesa zahrať na školu. Samozrejme, aj so svojou novou lavicou. Strašne rada sa hrala na učiteľku a vyučovala, už mala pripravenú aj tému na dnešnú hodinu – telesá slnečnej sústavy a potom malú násobilku. Zvierací priatelia tu mali byť čo nevidieť. Ale keď začula Oliho hlas, bolo jej jasné, že ju bude zasa s niečím otravovať.
„Čo sa dejééé?“ zakričala späť, ale ani sa nepohla z miesta a písala ďalej. Možno bude mať Oli iba nejakú z tých svojich nekonečných otázok, pomyslela si. Aké veľké krídla má dopravné lietadlo? Ako rýchlo sa dá zaletieť do Brazílie? Aké veľké uši má slon indický? Koľko ton škatúľ dokáže zožrať jedno smetiarske auto? Niekedy ju z toľkých hádaniek fakt boleli ušká. Nuž čo, Mila mala tú „smolu“, že bola veľmi múdra a Oli si z nej rád robil živú encyklopédiu.
„Môžeš prísť sem? Som tu vzadu za detskými domčekmi,“ poprosil ju Oli trochu tichšie. Mila si vzdychla, neochotne vstala od domácej úlohy a vybrala sa hľadať svojho nezbedného bračeka. Narazila na bludisko veľkých škatúľ a farebných balení, ktoré sa kopili v dlhokánskych regáloch hračkárskeho skladu. Nakoniec sa jej Oliho predsa podarilo nájsť.
„Môžeš mi, prosím, povedať, čo také sa deje, keď...?“ nedokončila vetu.
„Pśśśt,“ pošepkal Oli a pobádal ju, aby podišla bližšie. „On ožil...“
„A kto?“ nechápala Mila.
„Počúvaj!“ povedal jej medvedí braček a ukázal na veľkú škatuľu bez označenia. Ozývalo sa z nej pravidelné chrápanie, ktoré z času na čas zosilnelo a zakončilo sa slastným zamľaskaním.
„Ja som ti hovoril, že môj lietajúci drak ožije, nazri dnu, normálne dýcha a hýbe krídlami, ako si odfukuje,“ hovoril naradovane Oli a oči mu žiarili.
„Ale, Oli, veď to je iba obyčajný papierový šarkan. A takí predsa neožívajú. Pozeráš priveľa rozprávok,“ napomenula svoje dvojča. Oli totiž veril tomu, že draky skutočne existujú. Dúfal, že raz bude takého mať a bude s ním lietať po celom svete. „Tak čo je to podľa teba, ha?“ spýtal sa Oli urazene. „Na jar som sem Kolumbusa odložil na zimný spánok a...“
„Tvoj šarkan sa volá Kolumbus?“ prerušila ho Mila prekvapene.
„Kolumbus podľa najväčšieho moreplavca, predsa,“ odsekol Oli a mlel ďalej. „Chcel som ho vybrať, že ho pôjdem púšťať na ten veľký kopec za mestom. Teraz musíme veľa trénovať, lebo sa blížia preteky v púšťaní šarkanov a ja nedovolím, aby ich zasa vyhral ten malý protivný šušlavý syseľ. Dnes je parádny vietor, tak mi napadlo, že ho trochu prevetrám. Prišiel som sem a zistil som, že Kolumbus v škatuli chrápe. Chápeš? On ožil! To zaklínadlo z Harryho Pottera fakt funguje! Možno by sme takto mohli oživiť aj – čo ja viem – tvoju bábiku Lise, aj všetkých plyšových zajacov, ktorých by som mohol naháňať. A vieš čo? Možno by to fungovalo aj zväčšovacím spôsobom. Mohol by si zobrať ktorékoľvek autíčko alebo lietadlo z hračkárstva a premeniť ich na ozajstné dospelácke vecičky a...“
„Tak dosť!“ povedala rázne Mila. „S ničím sa tu nebude čarovať. Jednak je to prosto nemožné, jednak musíme zistiť, ako sa náš chrápajúci šarkan dostal do hračkárstva. Idem do škatule.“
Mila sa síce v kútiku duše bála, lebo – hoci mala načítaných desiatky kníh – vedela, že veľa vecí na tomto svete ešte vedci neprebádali. Ale verila aj tomu, že záhadný šarkaní tvor v sklade musí mať nejaké rozumné vysvetlenie. Možno to ani nie je šarkan, ale nejaké podivné zviera, ktoré mohlo ujsť zo zoo a dostať sa až sem. Opatrne pootvorila škatuľu a naozaj zbadala čosi zelené s veľkými krídlami, ktoré sa pri chrápaní podchvíľou dvíhali nahor a opäť klesali nadol.
Opatrne preliezla bližšie a štuchla do jedného krídla. Tvor sa nespokojne zamrvil a chrápal ďalej. Zistila, že krídlo je z krepového papiera, z akého sa robievajú aj ozdoby na narodeninovú oslavu. Nie, tento šarkan nemôže byť živý, pomyslela si v duchu. S väčšou odvahou teda štuchla silnejšie a niečo vo vnútri šušťavého papiera sa zrazu začalo vrtieť, až sa prevrátilo na opačný bok a zo zeleného krepu sa odrazu vygúľal Bruno. V chvate sa posadil a vôbec nechápal, čo sa deje.
„Brunoó!“ zvolali naraz Mila s Olim.
„Pre medvedí ňufák, už je jar?“ spýtal sa začudovane rozospatý macko a pretieral si očká.
„Ty spachtoš jeden! Čo tu vlastne robíš? Veď ty si mi úplne zničil Kolumbusa!“ zvolal zhrozený Oli.
Brunko sa nechápavo pozrel okolo seba a v tej chvíli sa zrejme rozpomenul. „Noóó, bola mi strašná zima, lebo vonku začal duť hrozne silný vietor. Skoro ma cestou zo školy odfúklo. Tak som si dal čajík z medovky s dobrým medíkom a išiel som vás hľadať do skladu. Lenže cestou som sa unavil a zaspal som v prvej škatuli, ktorú som našiel. Je mi to strašne ľúto, Oli, nechcel som ti zničiť tvojho šarkana,“ povedal smutne macko.
„Ale čo teraz bude s mojimi pretekmi?“ spýtal sa sklamane Oli.
„Preteky budú,“ prehlásila rozhodne Mila. „A budeš mať ešte krajšieho šarkana ako predtým! Práve som dostala nápad.“
A čo sa nakoniec nestalo? Keď z lesa prišli všetci zvierací kamaráti, Mila vymyslela hodinu kreatívnej výchovy, do ktorej zapojila aj Oliho s Brunom. Doniesla papiere, lepidlo a farby a všetci spoločne vytvorili toho najkrajšieho šarkana na svete – nádherného trojhlavého draka s dlhým farebným chvostom, ktorý sa krásne vlnil vo vzduchu. Určite už sami tušíte, kto veľké preteky vyhral, ale to už je iný príbeh. :-)
