Sú jedináčikovia problémové deti, alebo je to mýtus?

So vzrastajúcim počtom jedináčikov v rodinách často dochádza k polemike, či je takýto „minimalistický“ prístup k potomstvu správny, alebo je skôr na škodu. V spoločnosti sa nezriedka objavujú názory, že jedináčikovia sú osamelí, sebeckí, rozmaznaní, panovační a sociálne menej prispôsobiví než ich rovesníci, ktorí majú súrodencov. Je to však skutočne pravda?

Početnosť detí v rodinách výrazne klesá. Potvrdzujú to aj štatistiky Eurostatu, podľa ktorého sú v Európskej únii rodiny s jedným potomkom jednoznačne trendom – predstavujú totiž takmer polovicu všetkých domácností s deťmi. Rodiny s dvoma potomkami tvoria približne 40 percent, zatiaľ čo rodiny s troma a viac deťmi len 13 percent.

Jedináčikov „plodí“ náš životný štýl

Paradoxom je, že napriek výrazným zmenám v ekonomike i v životnom štýle ľudí tu stále pretrvávajú predstavy, ktoré vychádzajú z tradičného farmárskeho alebo roľníckeho modelu spolunažívania. V rámci neho znamenal veľký počet súrodencov zabezpečenie „pracovnej sily“ v rodine. Dnes je však situácia úplne iná.

V Spojených štátoch sa fenoménu jedináčikov dlhodobo venuje sociologička a odborníčka na rodičovstvo, Susan Newman. Vo svojej knihe „The Case for the Only Child: Your Essential Guide“ (Fakty o jedináčikoch: Sprievodca základmi výchovy) sa detailne zaoberá problematikou a mýtmi jednodetných rodín.

Šance na druhé dieťa sa stále znižujú

Susan je presvedčená, že rodiny s jedným dieťaťom sa pomaly stávajú novým vzorom tradičnej rodiny. Ovplyvňuje to jednak ekonomika západného sveta, ale aj samotné ženy, ktoré si zakladajú rodiny oveľa neskôr. Väčšina z nich je totiž nútená pracovať, aby rodinný rozpočet nebol závislý len od jedného partnera. A tak sa príchod dieťaťa oddiaľuje.

„Problém je, že ženy, ktoré odsúvajú materstvo, zápasia s neplodnosťou alebo druhotnou neplodnosťou. Vyšší vek rodičov môže byť dokonca prekážkou pri adopcii dieťaťa. Nehovoriac o tom, že náklady spojené s vybavovaním adopcie alebo podstúpenie zákrokov proti neplodnosti sú mimo finančných možností viacerých rodín,“ vysvetľuje sociologička v rozhovore pre Psychology Today.

Dobrý štart do života zvyšuje nároky

Aj britský denník Guardian si v roku 2014 spoločne s webstránkou Netmums.com posvietil na rodiny s jedným dieťaťom. V prieskume, do ktorého sa zapojilo viac ako 2500 domácností, zistil, že hoci príjmy manželských párov či slobodných rodičov sa zvyšujú, na druhej strane vzrastajú aj nároky súvisiace s výchovou dieťaťa, resp. so spoločenskými predstavami o tom, čo znamená vytvoriť svojej ratolesti vhodné podmienky na „dobrý štart do života“. 

Experti argumentujú, že dnešný svet kladie obrovský dôraz najmä na osobnostný rozvoj. Ak teda chcete vychovať úspešného potomka, musíte doňho investovať – poskytnúť mu najlepšie možnosti na pekné bývanie, vzdelanie, zážitky, skúsenosti, cestovanie či rozvoj talentu. Viacerí rodičia preto radšej volia mať iba jedno dieťa, ktorému môžu dopriať čo najviac možností na sebarealizáciu.

Rozmaznanosť je dôsledok zlej výchovy, nie počtu detí

Byť jedináčikom má, samozrejme, svoje výhody i nevýhody – podobne ako vyrastať v rodine s jedným alebo viacerými súrodencami. Avšak, práve fakt, že jedináčikovia bývajú jediným dieťaťom, a teda i stredobodom vesmíru svojich rodičov, z nich neraz automaticky robí sebeckých nespratníkov. Jeden z najvplyvnejších amerických psychológov, G. Stanley Hall, dokonca zvykol tvrdiť, že „byť jedináčikom je samé osebe chorobou“. Výskumy posledných dekád však jeho názor vyvracajú.

 „Nezáleží na tom, či váš potomok má alebo nemá súrodencov, súčasné deti sú jednoducho rozmaznané preto, lebo rodičia im nevedia povedať nie. Ani na minútu ich nechcú vidieť nešťastné, a preto otrocky vychádzajú v ústrety ich prianiam a túžbam,“ vysvetľuje Susan Newman.

Imaginárnych priateľov nemajú len jedináčikovia

Mnohí sa domnievajú, že deti bez súrodencov sú osamelejšie, a preto aj náchylnejšie vymýšľať si „neviditeľných“ kamarátov, ktorí im pomáhajú vyrovnať sa so samotou, obavami či pocitmi vo vzťahu k rovesníkom alebo dospelým. Psychologické výskumy ukázali, že takýchto imaginárnych priateľov zvykne mať asi 60 percent detí, a vôbec nejde iba o jedináčikov, handikapované či choré deti, ako sa niektorí domnievajú.

Jedináčikovia sú priateľskejší, než si myslíme

Vzhľadom na to, že jedináčikovia súrodencov nemajú, hľadajú sú priateľov v kolektíve detí. Rýchlo pochopia, že všetky „triky“, ktoré fungujú doma v rodine, nemusia rovnako platiť v kruhu kamarátov. Keďže agresívne či panovačné správanie by ich mohlo rýchlo pripraviť o nadobudnuté priateľstvá, radšej od neho upustia. Aj preto sa s nástupom do škôlky či školy rozdiely v socializačných schopnostiach medzi jedináčikmi a deťmi so súrodencami rýchlo stierajú.

„Naopak, práve deti z viacdetných rodín majú zvyčajne väčšie ťažkosti zmieriť sa s tým, ak je v skupine šéfom niekto iný. Sú nútené deliť sa o hračky, televíziu aj rodičov, častejšie zažívajú odstrkovanie či súperenie, aj preto je väčšia pravdepodobnosť, že sa budú snažiť bojovať o prvé miesto a kričať hlasnejšie, aby ich bolo počuť. Jedináčikovia sú, naopak, navyknutí, že sa doma nemusia biť o priestor,“ argumentuje Susan Newman.

Dieťa bez súrodenca nemá s kým súperiť

Ak sa hovorí o súrodeneckých vzťahoch, väčšinou sa vyzdvihuje vyššia miera socializácie a schopnosti deliť sa o svoje veci s ostatnými, či starať sa o iných. To je, samozrejme, skutočná výhoda viacdetných rodín. Vo svete sa však mlčí o tienistejšej stránke, ktorú so sebou prináša súrodenecká rivalita.

Agresívne správanie, škaredé prezývky či dokonca bitky nie sú medzi bratmi a sestrami až také výnimočné a neraz vedú k mnohým emocionálnym problémom či poruchám správania v budúcnosti. Jedináčikovia sú od takýchto „neduhov“ súrodeneckých vzťahov ušetrení.

Jedináčikovia majú viac sebavedomia

Takýmto deťom sa dostáva všetka pozornosť rodičov a to nemusí byť na zahodenie. Sú často odkázaní výlučne na rozhovory s dospelými, čo pomáha rozvoju ich inteligencie. Ak svoje dieťa vychovávate s náležitou pozornosťou, dostane sa mu to najlepšie v živote a rastie nielen fyzicky, ale aj duševne.

Mnohé štúdie ukazujú, že práve z tohto dôvodu veľké množstvo jedináčikov dosahuje vynikajúce výsledky v škole aj v práci, sú zvyčajne viac motivovaní, samostatnejší, energickejší, podnikavejší, ambicióznejší a majú viac zdravého sebavedomia.

Mínusy života bez súrodencov

• Prílišná starostlivosť rodičov môže mať aj opačný efekt. Najmä vtedy, ak sa láska zmení na úzkostlivé kontrolovanie a prenášanie osobných ambícií na potomka. Takáto skúsenosť je pre dieťa, ktoré nemá v rodine veku primeraného spojenca, nesmierne vyčerpávajúca.
• Jedináčikovia sú neskôr v dospelosti vystavení väčšej psychickej záťaži zo straty blízkych či vlastných rodičov, pretože sa o bolesť nemôžu podeliť s niekým v rodine. Súrodenci sa totiž stále môžu obrátiť jeden na druhého.
• Deti vyrastajúce bez brata či sestry často podliehajú perfekcionizmu. Ak sa budete pokúšať „opraviť“ každú jednu vec, ktorú spravia, či už pri ustieľaní postele alebo upratovaní, iba tým posilníte ich posadnutosť dokonalosťou. Je dôležité, aby ste ich naučili prijať fakt, že v živote nebude všetko tip top.
• Jedináčikovia sú často oveľa kritickejší voči svojmu okoliu, majú vysoké očakávania od ostatných, ale aj od seba. Aj preto môžu vo väčšom kolektíve spočiatku pôsobiť namyslene a panovačne. Snažte sa ich čo najskôr „vystavovať“ skúsenostiam s inými deťmi, chodievajte s nimi na detské ihrisko a zapájajte ich do rôznych krúžkov nielen kvôli rozvíjaniu ich talentu, ale aj kvôli vytváraniu vzťahov s rovesníkmi.

Zapamätajte si, že byť jedináčikom vôbec nie je diagnóza. Takéto deti môžu byť rovnako srdečné, priateľské a prajné ako ich rovesníci, ktorí pochádzajú z viacdetných rodín. Základom je totiž výchova. Ak tá funguje, môžete z akéhokoľvek dieťaťa vychovať dobrého a úspešného človeka.