5 min Jar už prišla a tešia sa z nej aj naši Mackovia! Ako prvá ju spozorovala najmenšia medvedica Mila, ktorá je zo všetkých troch súrodencov najbystrejšia. Jar jej priniesla nielen dobrú náladu, ale aj dvoch nových kamarátov – Ježka Jožka a Sovičku Evičku.
„Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ počítala Mila nahlas snežienky, ktoré vykukli na čistinke pod lesom, keď tu zrazu stupila na niečo ostré a zakričali od bolesti. Utrela si slzy, ktoré jej vyhŕkli do očí a lepšie sa pozrela na malé pichľavé klbko na zemi. Začalo sa hýbať... bolo živé! Z klbka zrazu vykukol malý ňufáčik a dve čierne oči. „Ublížil som ti?“ ozval sa tenký ustráchaný hlások a z pichľavej gule sa zrazu rozvinul malý ježko. „Som Ježko Jožko a zľakol som sa, keď som ťa počul, preto som sa zmotal do klbka,“ začal sa Mile ospravedlňovať.
„Ahoj, ja som medvedica Mila a počítam tu snežienky. Konečne prišla jar a ja som si chcela z kvietkov spraviť venček na oslavu jarnej rovnodennosti,“ predstavila sa slušne naša malá medvedica a usmiala sa. Sklonila hlavu k zemi a začala Ježka opatrne oňuchávať. Mila doteraz žiadneho ježka naživo nevidela. Poznala len tých z obrázkových knižiek. A jedného dreveného ježka z nášho hračkárstva, v ktorom vypomáha, aby raz mohla ísť na školu pre kozmonautov a stať sa prvým medvedíkom vo vesmíre. Drevený ježko, s ktorým sa hrávala, mal však namiesto naozajstných pichliačov iba také drevené s číslami. Vďaka nim sa Mila naučila počítať, aj keď zatiaľ len do 100.
„Jarná dennorovnosť? Čo to je?“ spýtal sa zvedavo Ježko Jožko. „Nie dennorovnosť, ale rovnodennosť,“ opravila ho bystrá Mila. „Slnečné lúče vtedy dopadajú kolmo na rovník a odovzdajú rovnaké množstvo energie obom pologuliam Zeme,“ vysvetlila múdro poučku z obľúbenej encyklopédie, ktorú poznala naspamäť. „Čo je to pologuľa?“ neprestal sa čudovať Ježko. „Pologuľa je polovica gule, presne takej, ako keď sa bojíš a schúliš sa do klbka, tiež je z teba taká malá guľa,“ snažila sa Mila trpezlivo vysvetliť, že naša Zem je guľatá a skladá sa zo severnej a južnej pologule. „Aha,“ zamrmlal si Ježko prikyvujúc, aby sa vzápätí spýtal: „A čo sa stane, keď Slnko spadne na ten rovinník? Nerozbije sa?“ V tej chvíli Mila prevrátila oči a zhlboka sa nadýchla.
„Asi budem musieť tým zvieratkám v lese dať lekcie zo zemepisu a prírodovedy,“ pomyslela si a už si predstavovala, ako sedí na pníku na čistinke a číta zvieracím kamarátom zo svojej obľúbenej encyklopédie. Okolo sedia ježkovia a pozorne počúvajú, nechýba ani Ježko Jožko a iné zvieratká napríklad... Napríklad... Zrazu si Mila uvedomila, že okrem svojej mamičky, bračekov Bruna a Oliho, veľa zvieratiek v lese nepozná. A niet divu. V zime celý les spal. Všetko, čo len nohy malo, si prichystalo zásoby na celú zimu a schovalo sa pred snehovou perinou. Teraz, keď sneh zmizol a celý les sa prebúdza, môže si konečne nájsť nových kamarátov.
„Kedy tá jar prišla? Žiadnu som zatiaľ nevidel,“ vyrušil ju z jej myšlienok Ježko s ďalšou otázkou. „Tento rok prišla 20. marca, deň po tvojich meninách,“ zamudrovala na chvíľku malá medvedica. Mila totiž pozná kalendár naspamäť. Jedného dňa našla cestou z hračkárstva stratený diár. Čítala si mená v ňom dookola každý večer až dovtedy, kým ich nevedela všetky spamäti. Preto teraz vie, kedy má Ježko Jožko meniny, že jar prichádza v marci, dokonca aj to, že všetky detičky oslavujú v júni svoj veľký deň.
Aj vy sa pýtate, kto naučil Milu čítať? Naučila sa to sama, keď pomáhala v našom hračkárstve. Je totiž taká šikovná, že testuje hračky, ktoré sa jej páčia. Najviac jej učarovali magnetické knihy s abecedou. Vďaka nim vie čítať, po slovensky a dokonca aj po anglicky. Keď raz posielala jednu hru malej Emke, ako darček od starých rodičov, zistila, že anglické slovíčka jej skáču do chlpatej hlávky samé. Mila je skrátka naša hlavička, ktorá sa neustále a rada učí nové veci. Všetko si hneď zapamätá a občas pred svojimi bratmi mudruje. To ale Bruno a Oli nemajú veľmi radi.
Pri vysvetľovaní ako a prečo prichádza jar, zabudla Mila na bolesť, ktorú jej spôsoboval Ježkov pichliač v labke. „Za to, že si ma tak veľa naučila, zoberiem ťa k Sovičke Evičke, aby ti vytiahla môj pichliač z nohy,“ ponúkol sa Ježko. Mile podskočilo srdce pri predstave, že spozná nového obyvateľa lesa. Cesta k Sove netrvala dlho, aj keď Mila celý čas krivkala a trošku pofňukávala. Ale len tak potichučky, aby to Ježko nepočul.
Nová kamarátka Sovička Evička sa jej zapáčila. Bola rovnako rozhľadená a múdra ako naša malá medvedica. Dokonca jej pomohla vysvetliť Ježkovi, čo je to tá dennorovnosť. Ehm, teda rovnodennosť. „Deň aj noc sú vtedy rovnako dlhé,“ povedala zrozumiteľne Ježkovi, ktorý tentokrát rýchlo pochopil. Medzitým stihla našej milej Mile vybrať tŕn z labky pinzetou a ranu vydenzifikovať, ehm, teda vydezinfikovať vodou zo studničky. Nakoniec ju ešte prekryla čistým obväzom. Mila bola vedomosťami a schopnosťami starej sovy fascinovaná.
S novými kamarátmi z lesa ešte chvíľu posedeli a zabávali sa na obviazanej labke. Potom sa však začalo stmievať a Mila si uvedomila, že ak sa rýchlo nevráti domov, bude mať o ňu mamička strach. Rozlúčila sa s Ježkom aj Sovičkou a sľúbila im, že ich onedlho znova navštívi. Celú cestu domov sa usmievala, aj keď ju trocha pobolievala nožička.
Dnešný jarný deň Mile veľa priniesol. Stretla dvoch nových kamarátov a pochopila, že múdre poučky neplatia na všetkých. V tento zvláštny deň si uvedomila ešte jednu vec. Ak sa jej nepodarí dostať sa na školu pre kozmonautov, stane sa lekárkou a bude pomáhať zvieratkám v lese, rovnako ako múdra Sova. A pri najbližšej návšteve hračkárstva otestuje lekárske vozíky!
